PRÍLIŠ MOJE (Smatanová Zuzana)

Svet má vraj bezprostredných ... myslím na to aj keď premýšľam, že je to príliš moje chápať inak ľudské hodnoty ... Už viem, že slepci nechcú aby dojímali, najkrajšie veci píšu básnici, hlavne tí nemí ... vidieť im na ústach len slovíčko a tisíc rokov, povedz mi prečo mrú tí, ktorým múza nedá pokoj? A ja sa vidím ako čakám kým odíde posledý hosť a strašný pochod státisícov už na druhý svet ... Niečo tu chýba, neviem to definovať to, čo som mala rada bude asi treba znovu vymyslieť ... Veci príliš moje mám pre tých, s ktorými nemám strach! Je príliš moje, že som z tých, ktorí sa neučia báť! Veci príliš moje mám pre tých, ktorých mi nevezmú! Už mám ten pocit, že viem čo nechcem, zvyknem hľadať veci tak, aby som ich už nikdy nikde nenašla ... Stúpam si do svedomia a všetko čo mi predtým tĺkli do hlavy akosi neskôr prišlo samo ... nečítam knihy, ktoré mi dal niekto blízky, už viem že sa tu dá žiť, ako, to si ešte zistím ... A ja sa vidím ako čakám kým odíde posledný hosť a strašný pochod státisícov už na druhý svet ... Niečo tu chýba, neviem to definovať to, čo som mala rada bude asi treba znovu vymyslieť ... Veci príliš moje mám pre tých, s ktorými nemám strach! Je príliš moje, že som z tých, ktorí sa neučia báť! Veci príliš moje mám pre tých, ktorých mi nevezmú!